Iva Procházková: Päť minút pred večerou"...Mamka sa ocka pevne chytila a šli. Ve¾ká brána nemocnice ich obidvoch prehltla. Asi jej ve¾mi nechutili, pretože ich o nieko¾ko dní zasa vyp¾uvla. To už neboli dvaja, ale...“
„To už ste predsa mali mňa! To už sme boli traja!“ vyhàkne Babeta. „Bola som pekná?“
„Ve¾mi pekná,“ prisvedčí ocko.
„Ve¾ká?“
„Strašne ve¾ká. Skoro ako pes pána Matlocha.“
„Aké som mala vlasy?“
„Žiadne.“
„Ako to?“ zadiví sa Babeta. „Mamka mi ich oholila?“
„Narodila si sa s hlavou ako koleno.“
„Ale...“
„Ticho,“ zastaví ju ocko. „Nechaj ma rozprávať ďalej, lebo to do večere nestihneme.“
Babeta poslušne zmåkne a s očakávaním sa zah¾adí na ockove ústa.
„Všetci mali z malej Babety radosť,“ pokračuje ocko v rozprávaní.
„Mamka...ocko...dedko s babkou...babka s dedkom...susedia a susedky.
Len jeden človek nemal radosť, a to bola pani doktorka v poradni.
– Ručičky sú v poriadku, mrmlala si pre seba, - nožičky takisto, hlavička je tiež, ako má byť, ale tie oči... tie sa mi nejako nepáčia!
Najskôr svietila Babete do očí baterkou, potom jej tancovala pred očami s ružovým zajačikom a napokon jej zavesila pred tvár malú papierovú holubičku a fúkala do nej. Holubička šťastne poletovala sem a tam a všetci sa na ňu pozerali. Mamka sa pozerala, aj pani doktorka sa pozerala a sestrička z nej tiež nevedela spustiť oči, len Babeta sa nepozerala. Babeta malú papierovú holubičku nevidela.
Pani doktorka napísala nezrozumite¾ný doktorský lístoček a poslala mamku s Babetou do nemocnice na dôkladné očné vyšetrenie. Ukázalo, že Babeta nič, ale vôbec nič nevidí. Sotva to mamka počula, vytiahla vreckovku a pustila sa do náreku. Nariekala dlho, hlasito a slano. Keď už bola vreckovka načisto mokrá, zastrčila ju do vrecka a spýtala sa: - Prečo jej teda tie oči nedáte do poriadku?
-Pretože sú ešte ve¾mi malé, odpovedal pán doktor. – Musíme počkať, kým trocha podrastú.
-A potom jej ich opravíte, však? uisťovala sa mamka. Mala rada krátke a jasné odpovede.
-Potom sa o to pokúsime, prikývol pán doktor. –Ale či sa to podarí, to vám nemôžem s¾úbiť.
A tak išla mamka s Babetou domov a bola smutná... a ocko bol smutný...aj dedko s babkou...a babka s dedkom...a susedia a susedky, jednoducho všetci, čo Babetu poznali, boli smutní a ¾utovali ju, že nevidí.
„Ale to nebola pravda, však? chytí Babeta ocka okolo krku.
„Nebola,“ pokýva hlavou ocko.
„Pretože ja som videla!“
„Skutočne, Babeta videla,“ pokračuje ocko. „Videla po svojom. Celkom inak ako ostatní ¾udia. Keď sa jej napríklad na kolenách uvelebila pekárova mačka Fanda a začala priasť alebo oblizovať Babete ruku, vedela Babeta presne, ako Fanda vyzerá. Práve tak dobre videla mamku, ktorá sa každý večer skláňala nad jej poste¾ou, aby jej dala pusu. Bola krásna. Voňala holičským krémom...“
„A vlasy mala ako trávu v babkinej záhrade,“ dodá Babeta. „Vždycky ma nimi šteklila po tvári!“
„Neskôr, keď bola Babeta väčšia, roznášala niekedy s ockom poštu,“ rozpráva ocko ďalej.
„Sama som hádzala listy do schránok!“ skočí mu do reči Babeta. „A požičiaval si mi čiapku!“
„Áno, bol to podarený pár poštárov,“ spomína ocko.
„A rýchly. Vždy, keď Babeta otvorila schránku a hodila do nej list, bleskurýchle odtiahla ruku, aby ju neuhryzol drak. V každej schránke sedel totiž jeden a všetci lačne pozerali, oblizovali sa a čakali na svoj prídel listovej potravy. Keď v ten deň žiadna neprišla, vybehli na ulicu a ocko s Babetou museli ozlomkrky uháňať preč, aby ich draci nezožrali!
Raz v lete, keď sa Babeta hrala v babkinej záhrade, začula pri uchu čudný chichot. –Pozor, osa! zvolala babka. –Nehýb sa, nech ťa neuhryzne! Keď jej nič neurobíš, ona zasa odletí. Osa sa babkiným slovám pobavene zasmiala a vzápätí Babeta zacítila ostrú bolesť v ramene. Vykríkla, a vtom už aj osu zazrela. Jej otvorenú tlamu. Príšerné zuby. Rozprestreté krídla. Bezpochyby to bolo jedno z najväčších a najnebezpečnejších zvierat, aké kedy po svete lietali. Ale nešlo len o osu, drakov v poštových schránkach alebo o pekárovu mačku; jednoducho, Babeta videla všetko.
-Bude búrka, ženú sa mraky, vyhlásila napríklad mamka. –To sú ale obri! Ešte ani nedopovedala, a Babeta ich už zazrela. Tučných, zlovestných obrov, preháňali sa povetrím. Revali po sebe, búchali do seba päsťami a dupali, až sa všetko triaslo. –Ty sa nebojíš? pýtala sa Babeta mamky ustrašene. –Prečo by som sa bála, odvetila mamka. –Máme predsa hromozvod! Po jej pokojnej odpovedi sa Babeta tiež upokojila. Pochopila, že majú nejakú znamenitú obranu proti obrom. Len jej nebolo jasné, prečo sa tomu úžasnému vynálezu hovorí hromozvod a nie obrozvod. Keď potom začalo pršať, nemohla sa Babeta už vôbec dosť vynadívať. Každá kvapka bola iná a všetky bláznivo tancovali a bubnovali po skle dlhými prstíkmi a pätičkami. Niekedy niektorá vbehla pootvoreným oknom dovnútra a zviezla sa Babete po ruke ako po kåzačke. Mala krátku košie¾ku a mokrý zadoček a nechala po sebe kalúžku.
...
|
Registrace nového uživatele 
