YES - Going for the One (1977)
Po v podstate veľmi pozitívnom prijatí albumu „Relayer“ poslucháčmi i hudobnými kritikmi a Severoamerickom a Britskom turné si kapela dala pauzu a priestor pre vydanie sólových počinov jednotlivých členov. Skúšať materiál pre nový album začali YES až v jeseni 1976 a nie prekvapujúco vo Švajčiarsku, konkrétne v Montreux, pretože ako právny subjekt sa stali daňovým exulantom (britský daňový systém ich v ekonomicky úspešnom období značne vyciciaval). Už v počiatočnom období skúšok kapelu opustil Patrick Moraz a do kapely sa vrátil Rick Wakeman, ktorý napriek pomerne úspešne sa rozvíjajúcej sólovej kariére mal v polovici roku 1976 výrazné finančné problémy.
Oproti predošlým albumom došlo vo viacerých faktoroch ku korekciám. Zvukový inžinier a producent Eddy Offord od skupiny odišiel, nahradili ho John Timperley a David Richards a produkcie albumu sa ujali samotní členovia YES. Grafický návrh coveru albumu od Rogera Deana väčšina členov kapely neprijala a v definitívnej verzii prešiel rozkladací trojitý obal z dielne známeho umeleckého tandemu Hipgnosis (Storm Thorgerson & Aubrey Powell). Logo YES však zostalo zachované, lebo z právneho aspektu sa stalo majetkom kapely. Manažérom skupiny zostal Brian Lane. A to najpodstatnejšie - v protiklade s predchádzajúcimi troma albumami sa zmenila štruktúra / dĺžka skladaného materiálu pre finálne kompozície. Hlavne tento aspekt bol aj dôvodom, prečo sa do kapely bez problémov hladko začlenil a kompozične a aranžérsky výrazne na albume prispel, navrátivší sa Rick Wakeman ...
Na ploche necelých 39 minút sa nachádza jedna klasická singlová hitovka, tri kompozície nad hranicou piatich minút a jedna suita dlhšia ako 15 minút. Žiadny koncepčný charakter, proste album so silnými melodickými nápadmi a s tendenciou zaujať širšie spektrum poslucháčov a byť stráviteľné bez nejakých výrazných akademických ambícií.
Titulná „Going for the One“ je Andersonom napísaná dynamická, dramatická vypaľovačka, ktorú zložil ešte v období pred tromi rokmi a nemala šancu sa dostať na albumy s dlhými suitami. Dominujúca je tu steel gitara Steve Howea a samozrejme výrazne spievaný text Andersona, dopĺňaný doprovodnými vokálmi tandemu Squire/Howe.
„Turn of the Century“ je 8 - minútová jemnejšia a melancholická (vrámci YES) skladba s autorstvom tria Anderson / Howe / White s celkom bizarným textovým príbehom. Elementárne klávesové party sú dielom Alana Whitea, ale ostrá verzia na albume je samozrejme prácou Ricka Wakemana. Vraj je to obľúbená kompozícia Steve Howea.
„Parallels“ je produkt Chrisa Squirea a tento track mal byť pôvodne súčasťou jeho sólového „Fish Out of Water“, ale kvôli limitovanej vinylovej kapacite albumu a odlišnému štýlu a charakteru ostatných skladieb na albume bol vynechaný. S Wakemanovými klávesami a Andersonovým majoritným spevom vo verzii kompletných YES dostala kompozícia iný rozmer a výraznejšiu formu.
„Wonderous Stories“ je krásna, zasnená hitová kompozícia, celkom evidentne z hlavy Jona Andersona. Mimo vokálneho prevedenia sú na nej zásadné Wakemanové klávesy, čarovne podkresľujúce pozadie skladbičky. Samozrejme, že to vyšlo aj v singlovej verzii (s „Parallels“ na B-strane).
„Awaken“ je dnes už kultová, vyše 15 - minútová suita zložená tandemom Anderson / Howe, ale kompozične a aranžérsky je tu veľmi podstatný prínos Ricka Wakemana, ktorý navyše presadil do skladby zaradenie zborových pasáží v podaní Richard Williams Singers, s ktorými počas švajčiarskeho pobytu v Lausanne spolupracoval. V strednej časti použil Rick aj klasický kostolný organ (nahraný v mestečku Vevey v kostole Svätého Martina). Vlastne aj vstupné klávesové intro, základný klávesový riff i medzihra v „Parallels“ sú hrané na tomto organe. Výstavba a gradácia „Awaken“ je úžasná, jasný rukopis tejto výnimočnej kapely a jej priebeh od úvodnej rozbehovej pasáže, do dramatického stredu a výrazného uvoľnenia na konci štrukturálne evokuje podstatne jemnejšiu, tajomnejšiu i pompéznejšiu paralelu so štruktúrou eposu „The Gates of Delirium“.
Časové obdobie, kedy vznikli a boli prezentované aj na živo albumy „Going for the One“ a následné „Tormato“, možno považovať za výraznú etapu fungovania YES v „tej najklasickejšej zostave“, keď sa tábor fanúšikov skupiny výrazne rozšíril, kvôli väčšej prístupnosti a ľúbivosti ich hudby aj pre poslucháčov mainstreamových kruhov a milovníkov priamočiarejšej melodičnosti. V nie neposlednom rade, kapela aj ekonomicky zmohutnela. Všetkých päť hudobníkov v nej sú už svetovo rešpektované esá a povedomie, že ich spoločné diela sú ďaleko silnejším hudobným materiálom, ako čokoľvek, čo stvorili mimo tejto skupiny, sami, či v spolupráci s inými muzikantami je zrejmé už aj hluchému a slepému ...
10/10**
|
Registrace nového uživatele 
